Banská Štiavnica

Banícka história
 Banská Štiavnica - najvýznamnejšie banské mesto na Slovensku , sídlo okresu v banskobystrickom kraji, sídlo Slovenského banského múzea, Hlavného banského úradu, Strednej školy S. Mikovíniho, Banskej komory, Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska a Banskoštiavnicko hodrušského baníckeho spolku.

Banskoštiavnicko hodrušský rudný región mal pri dobývaní drahých kovov (zlato, striebro) na európskom kontinente počas stredoveku a novoveku dominantné postavenie. Jeho význam nebol len v množstve vyvažaného zlata a najmä striebra, ale aj v rozvoji a dosiahnutí úrovne banskej vedy, techniky a odborného školstva. Banskoštiavnicko hodrušský rudný rajon je na ploche cca 100 km2. Predpokladá sa, že intenzívnejšie osídlenie tu nastalo v 5. storočí pred našim letopočtom, kedy do oblasti juhozápadného Slovenska prichádzali Kelti, ktorí prenikali hlavne do horských oblastí s výskytom drahých a farebných kovov.
V priestore banskoštiavnicko - hodrušského rudného revíru bolo ťažených okolo 20 žíl a ich odžilkov. Najvýraznejšie prejavy povrchového dobývania sú na žile Špitaler. V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj historické centrum Banskej Štiavnice. Predpokladá sa, že počiatky ťažby na žile Špitaler sú ešte v období keltského osídlenia.
Novozámocká ulica    
Za prvý hodnoverný písomný doklad o baníckej činnosti v oblasti sa pokladá listina z roku 1217. Počas panovania Belu IV. (vládol 1235-1270) ešte pred vpádom Tatárov prichádzajú do už existujúcich osád v regióne nemeckí kolonisti z Tirolska, neskôr zo Saska. Podľa posledných archívnych štúdií sa dokázalo, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV.
Pôvodné banskoštiavnické banské právo bolo najstaršie na Slovensku.
Začiatky baníckej aktivity v banskoštiavnickej rudnej oblasti boli orientované na ťažbu zlata a strieborných minerálov. Okrem drahokovových minerálov banskoštiavnické žily obsahujú aj farebné kovy (olovo, zinok, meï), ktoré sa postupne tiež stávali objektom ťažby a od polovice 20. storočia už boli hlavnou ťaženou surobinou. 
    Pohľad na Starý hrad
Koncom 16. storočia v čase centralizácie sa v Banskej Štiavnici bol pre celú stredoslovenskú banskú oblasť zriadený Hlavný komorskogrófsky úrad, na čele ktorého bol kráľom menovaný hlavný komorský gróf. V prvej inštrukcii sa okrem iného uvádza, že hlavný komorský gróf je na čele baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských banských mestách (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Banská Belá, Nová Baňa a Ľubietová).
Tiež mu podliehali lesy, uhliarstvo a všetko ostatné, čo súviselo s baníctvom. Po zriadení Banskej akadémie (Mária Terézia v r. 1762) bol komorský gróf súčasne aj jej rektorom.
Vychádzajúc z historických poznatkov a priestorového rozloženia banskoštiavnického ložiska možno konštatovať, že vývoj banského podnikania v tejto oblasti mal svoje etapy. Ako bolo už spomenuté, pravdepodobné počiatky ťažby boli na východoch žily Špitaler v časti vrchu Glanzenberg, kde sa povrchových spôsobom dobývania vytvorila cca 650 m dlhá ryha. Je to pravdepodobne najvýraznejšia banská technicko-historická pamiatka na Slovensku. Ďalšia etapa nasledovala až po príchode nemeckých kolonistov (12.-13. storočie), ktorí priniesli technológiu hlbinného dobývania. ďalšia etapa banského podnikania už súvisela s výrazným prehlbovaním baní najmä v 16. a 17. storočí. Po vyrazení dedičných štôlní cisára Františka a najmä dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (18.- 19. stor.), ktoré vyúsťovali do hodrušskej doliny, sa s veľkou intenzitou začali dobývať aj hlboké časti banskoštiavnického - hodrušského ložiska.
Po prvej svetovej vojne sa hospodárska situácia zhoršila. Keïže najbohatšie časti ložiska boli vyťažené bolo nutné ťažiť chudobnejšie rudy čo však bolo ekonomicky neefektívne. Riešilo sa to čiastočne zavádzaním nových technológii (bola postavená nová flotačná úpravňa pri šachte František v roku 1930, modernizovalo sa hutníctvo atď.). Po druhej svetovej výsledkom veľmi intenzívneho geologického prieskumu sa v ložisku niekoľkonásobne zvýšili zásoby polymetalických rúd (galenit, sfalerit, cholkopyrit). Najmä v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa do celého banskoštiavnicko - hodrušského rudného revíru pre jeho ďalší rozvoj investovali zo štátneho rozpočtu značné prostriedky (vyrazila sa Nová odvodňovacia štôlňa, vyhĺbili sa nové šachty, rozfárali sa nové obzory, atď.). V roku 1988 sa však znova začína uvažovať o obmedzovaní rudného baníctva v Československu. Uznesením vlády v roku 1990 sa rozhodlo o útlme rudného baníctva, čo malo rozhodujúci dopad na baníctvo v Banskej Štiavnici. 1.2. 1992 ukončil činnosť (ťažbu a spracovanie rúd naNovej šachte) závod Rudné bane š.p. Banská Štiavnica. Následne na ložisku ešte ťažila súkromná spoločnosť Hell spol. s r.o., ale táto v auguste 1993 tiež ukončila banskú činnosť a tým sa uzavrelo veľmi dlhé a slávne obdobie dejín banského podnikania v Banskej Štiavnici a okolí.
Zdroj: www.banskastiavnica.skwww.muzeumbs.sk

 

Návrat hore