Rožňava

Baníctvo v Gemeri

Územie Gemera sa rozprestiera na juhu západného cípu východného Slovenska, leží na území okresov Rožňava a Revúca. Je pomenované podľa rovnomenného názvu hradu Gemer, ktorý na prelome tisícročia postavili na rozhraní nížin a vrchov bohatých na rudné suroviny.
Surovinovou základňou pre hospodársky rozvoj Gemera boli najrozmanitejšie ložiská rudných a nerudných surovín, ktoré sa tu ťažili a spracovávali v rôznych historických obdobiach.
Začiatky vyhľadávania, ťažby a spracovania nerastov sa datujú do neolitu, čo dokladujú pozostatky nádob vyrobené z keramických ílov, a do doby bronzovej, kedy sa na výrobu zbraní a nástrojov ťažili náleziská rýdzej medi.
Podľa dokladov sa dobývaním železnej rudy limonitu a výrobou železa ako prví zaoberali keltské kmene. V priebehu 5. a 6. Storočia osídlili územie Gemera Slovania, ktorí sa venovali ťažbe železných rúd a rozvoju železiarstva. Dokladom toho sú zvyšky pecí a trosiek z rímskej doby v okolí Rákošskej Bane a Gemerského Sadu.
Stredoveké baníctvo v Gemeri je spojené so zakladaním banských osád a miest a popri ťažbe železných rúd sa baníctvo v okolí Rožňavy a Dobšinej orientovalo na ťažbu drahých kovov a medi. Začiatkom 17. storočia sa začala v Ardove pri Plešivci ťažba olovnato-zinkových rúd, v okolí Rožňavy ťažba antimonitu a pri Nižnej Slanej ťažba ortuti. K ťažbe týchto rúd pribudli v 18. storočí dobšinské kobaltovo-niklové rudy.

V polovici 19. Storočia sa ložiská rúd drahých a farebných kovov opúšťajú s ťažba sa preorientovala na železné rudy. V okolí ložísk Železník, Rákoš, Hrádok, Dobšiná a Rožňava sa rozvíjala železiarska výroba a vo väčšom rozsahu sa začala ťažba magnezitu a nerudných surovín.

Baníctvo v Gemeri presiahlo v minulosti svojim významom hranice Rakúsko-Uhorska a do technického rozvoja Európy prispelo rozvojom banskej a železiarskej techniky. Baníctvom a železiarskou výrobou sa tu v minulosti zaoberali obyvatelia 30 obcí a z ďalších 8 obcí vyrástli mestá Rožňava Dobšiná, Štítnik, Plešivec, Jelšava, Revúca, Ratková a Tisovec.
Až do polovice 19. Storočia bolo baníctvo Gemera poznačené znakmi malovýrobného ťažiarstva rozptýleného podľa feudálnych panstiev a ťažiarskych spoločností, napr. Coburgove železiarne, Muránska únia, Rimavská koalícia, Štítnická konkordia a Andrássyovci. V druhej polovici 19. storočia stráca baníctvo malovýrobný charakter a ťažba rúd sa koncentruje do rúk uhorského štátu a veľkých ťažiarskych spoločností, z ktorých dominantné postavenia získala Rimamuránsko-šalgotarjánska účastinná spoločnosť so sídlom v Budapešti. V roku 1946 boli bane v Gemeri znárodnené.