Keďže zatiaľ na žiadnej mape, ani v historickom údaji nenájdeme označenie „Slovenská banská cesta“, musíme si najprv zadefinovať, prečo tento názov a čo sa za ním skrýva? Pokúsme sa definovať tento termín:
Časovo (čiže odkedy – dokedy):
História baníctva v karpatskom oblúku a v širšom kontexte vzťahov aj v historicky previazaných banských stredoeurópskych regiónoch (českých, saských a alpských) je exaktne písomne doložená a veľmi dobre zdokumentovaná za posledných 800 rokov. Čo sa dialo konkrétne v našich slovenských banských regiónoch predtým, dedukujeme jedine z niektorých priamych aj nepriamych zdrojov. Prvé počiatky, podľa podnes zachovaných písomných údajov o banskej činnosti, na území Slovenska siahajú do obdobia 13. storočia, keď už baníctvo na našom území v mnohých lokalitách a aj roziahlych vtedy rozvinutých banských regiónoch Európy písalo etapu „zlatých rokov“ a bohatej ťažby. Za pôsobenia panovníka Belu IV., ktorý všemožne podporoval banaksú činnosť, boli pozvaní do nášho teritória, ľudsky a sociálne permanentne vyčerpávaného osmanskými nájazdmi saskí a tirolskí ťažiari a skúsení baníci. Jedno je však nadmieru jasné a isté, podľa väčšiny historikov v nami teraz uvažovanom období, teda už v 1. tisícročí, takzvaní starí slováci na veľmi dobrej úrovni ťažili, zhutňovali a spracovávali rudné minerály a drahé kovy do finálnych výrobkov. Kovy získané z bohatých nálezísk drahých, farebných a železných rúd západnej časti vnútrokarpatského oblúka boli v tej dobe vďaka prekvitajúcemu obchodu po trasách svetových obchodných ciest známe v mnohých častiach sveta. Dokladom o tom sú napríklad preukázané cesty medi zo Španej Doliny atď. Práve naše najznámejšie náleziská, u ktorých je isté, že ich ťažili už Starí slováci pred príchodom nemecky hovoriacich baníkov (teda pred 13. storočím) sa mnohé exploatovali do 20., resp. aj do 21. storočia. Sú to ložiská v Pezinku, v Banskej Štiavnici, ael aj lokality Hodruša-Hámre, Kremnica, Špania Dolina, okolie Spišskej Novej Vsi, Gelnica, Smolník a Rožňava, atď. Už skôr boli opustené a postupne zanikli významné lokality ako Malinová, či Chvojnica. Práve rozvinuté lokality (banské regióny) ako Banská Štiavnica, Kremnica, Špania Dolina a Gelnica, boli už pred 13. storočím pôvodnými baníkmi nazývané slovenským výrazom „Baňa”. Dostupné exaktné historické údaje dokumentujú riadenie banskej činnosti slovenskými ťažiarmi a baníkmi pred 13. storočím, napr.:
Zhrnuté z historického hľadiska: Samotné počiatky baníctva na našom území sa nedá takmer vôbec stanoviť, aj keď historici uvádzajú definitívne usadenie a obsadenie nášho územia slovanskými predkami už v 4. až 5. storočí. Sú pramene, ktoré dokazujú pôsobenie Starých slovákov ako spracovateľov kovov na území Slovenska spolu s inými národmi aj pred našim letopočtom, pričom doteraz dokázané údaje o najstaršom získavaní a spracovaní kovov na Slovensku sú z obdobia 1800 rokov pred našim letopočtom. Výplývalo by s toho, že história baníctva je v našom teritóriu stará minimálne 3800 rokov. Od dôb riadenia banskej činnosti slovanským obyvateľstvom spred 13. storočia, sa cez nemecky (13. stor. – rok 1867) a maďarsky (1867 – 1918) hovoriace vedenie baní, dostalo neskôr vedenie a vlastníctvo pod čekoslovenský štát, resp. Československú socialistickú republiku (1921 – 1991) a neskôr znovu pod slovenské vedenie (Slovenskou republikou). Od roku 1992 sú vlastníkmi buď štát alebo súkromné spoločnosti v podstate doteraz. Vďaka nástupu demokratického režimu a súkromného vlastníctva sa niektoré banské diela postupne dostávajú do rúk zahraničným investorom alebo globálnym hráčom na svetovom trhu, tento trend je ale prirodzený a čiastočne pochopiteľný.
Geograficky (čiže odkiaľ – pokiaľ)
Geografické (zemepisné) vymedzenie je zjavne oveľa jednoduchšie od časovo-historického a redukuje sa na pospájanie jednotlivých väčších a menších baníckych lokalít do územne väčších banských regiónov, a to od západu po východ Slovenska. Metalogenetické hranice sú v tomto zmysle takmer totožné a geografickými. Návrh projektu Slovenskej banskej cesty predpokladal už v úvode vytvorenie logického medzičlánku medzi lokalitou a regiónom, teda takzvaných centier Slovenskej banskej cesty, čo aj zodpovedá skutočnosti. Tieto jednotlivé centrá reprezentujú geograficky vyčlenené, sortimentom ťažených surovín ale aj historicky a ťažobne blízke či vzdialenejšie uzly (centrá) baníctva, obyčajne ako najdôležitejšie centrálne lokality v konkrétnych baníckych regiónoch. Finálne členenie teda pozostáva z nasledovných jednotiek (od priestorovo a významovo najmenšej):
|
Banský región |
––– |
Centrum baníctva v regióne |
––– |
Banícka lokalita |
Základné členenie tak pozostáva z nasledovných banských regiónov SBC (aj s podnázvami a centrálnymi lokalitami):